Živý jed

Gustav Wied (1858-1914) si získal popularitu humoristicky a satiricky ladenými románmi Rod (1898) a Otcovia sa napchávajú hroznami (1900), tematicky napospol čerpajúcimi z vidieckeho prostredia, ktoré sa stretáva s prostredím malomeštiackym. Živý jed mu získal najmä čitateľov, ktorí majú radi usmievavý humor, hraničiaci s jemnou iróniou. Kompozične stavia Wied väčšinou na náladových obrázkoch príhod komických postáv a postavičiek, neraz až na karikatúrach obmedzeného malomeštiackeho prostredia, ktoré ukazuje v kritickom svetle. Takou lúčavkou je tu vzťah dobráckeho vidieckeho učiteľa k úradníkovi, stelesnenej „zlomyseľnosti“, úsmevu aj výsmechu. Aj túžba po stratenom otcovskom majetku, po starom mlynárskom gazdovstve, ktorá nedá spávať Thomsenovi, stroskotáva na nenaplniteľnosti starých predstáv. Tento etický zámer diela stojí zaiste v jeho strede, zameriava čitateľa na úvahy o jeho jadre, ktoré môžeme zhrnúť do Wiedovho ortieľu nad smiešnym a svojhlavým pechorením sa po majetku i po prázdnom malomeštiackom honore. O to sympatickejší sú u neho rýdzi prostí ľudia, poslovia, aj keď skromní, ale predsa poslovia s odkazmi pre budúcnosť.