Autor sa v knihe vracia aj k dvom najväčším tragédiám, a to k pádu záchranárskeho vrtuľníka v 1979 a pádu lavíny pri Popradom plese z roku 1974, kedy zahynulo naraz 12 ľudí. Aj keď by sa mohlo zdať už podľa názvu – Smrť si nevyberá, že kniha bude len o smutných udalostiach, nie je to celkom tak. „Sú tu aj príbehy so šťastným koncom, dokonca som tu zaradil aj tri úsmevné príbehy. O tie sa pričinili práve postihnutí. To je však len na spestrenie,“ dodal Švorc. O tom, že „smrť si nevyberá“ svedčí aj príbeh výborného horolezca, športovca a profesionálneho horského záchranára Ľubomíra Jurského.
Smrť môže postihnúť kohokoľvek, aj toho, kto si myslí, že nič sa mu nemôže stať a v horách ho nemôže nič prekvapiť. Od začiatku evidencie obetí vo Vysokých Tatrách je v štatistikách zapísaných 1 197 obetí. V priemere zahynie vo Vysokých Tatrách každý mesiac jeden človek. Boli roky, keď zaznamenali záchranári 20 obetí, ale boli roky, keď boli len štyri obete. Do knižky sa dostali príbehy, ktoré Jaroslav Švorc väčšinou sám zažil ako záchranár a zanechali v ňom nejaký dojem. „Boli to veľmi náročné akcie, prípadne špecifické okolnosťami, za ktorých sa udiali,“ uviedol Švorc. V každom príbehu môže čitateľ nájsť príčinu, prípadne isté vysvetlenie, prečo sa tragédia udiala. Príbehy by nemali pôsobiť odstrašujúco, ale skôr preventívne pre všetkých, ktorí chodia do hôr.
