André du Bouchet
Tento oheň ako otvorená dlaň
Bratislava, Literárna nadácia Studňa 2005
Preklad Vlastimil Kovalčík
André du Bouchet (1924 – 2001) predstavuje originálny a výrazný hlas nielen v modernej francúzskej poézii. Svojím rozmerným dielom vo veľkej miere obohatil modernú európsku lyriku, ktorá mu bola trvalou inšpiráciou a vzácnym zdrojom poznania. Takto autora slovenským čitateľom ponúka reprezentatívny výber z jeho básnickej tvorby.
Du Bouchetov text rytmicky aj mierne zadŕhavo plynie od básne v próze k menším lyrickým celkom. Tie sú zavše natoľko samostatné, že nadobúdajú podobu fragmentov, zámlk, prerývok, podobu akýchsi výsostne estetizujúcich doplnkov, a to na ploche vetného, slovného spojenia alebo jediného plnovýznamového slova. Jeho nápadné postavenie pritom nikdy nie je náhodné, keďže s ostatným verbálnym materiálom básne vždy vytvára a završuje istý sémantický rámec – refrénovitým opakovaním seba samého i zvýrazňovaním vlastnej dominancie z hľadiska kontextu a autorského zámeru. Ten je mnoho ráz málo čitateľný. Percipient má totiž do činenia s archetypálnou obraznosťou, ba do istej miery s poetizovanou náukou o bytí a poznaní, o ľudskej existencii i existencii matérie. Práve ňou a skrze ňu básnik pomenúva nekonečný rad vzťahov, javov a vlastností objektívnej reality, ktoré sa vzpierajú uchopeniu, pomenovaniu. Každý básnik sa však usiluje o absolútne vyjadrenie, a tak aj du Bouchet hľadá hmotu nie ako prvotnú substanciu, ale ako čosi, čo sa neustále mení a obmieňa vo svojej vnútornej podstate, kým básnik zaznamenáva, čo náhle trvá a čo sa znovu stráca, kým zachytáva obrysy aj ich stieranie. Du Bouchet, ponorený do seba a sebe vzdialený, teda projektuje báseň ako miesto, kde navzájom pôsobia rozmanité vlastnosti a formy hmoty, aby sa dopátral súvislostí ešte, zatiaľ skrytých. Odkrýva ich postupne, po častiach, umne vrstveným slovom. Hmota jeho ontologického a gnozeologického záujmu je súčasne hmotou básne. Vonkoncom nie je náhoda, že základným rozmerom, hlavným identifikačným znamením jeho poetických textov je pohyb. Všadeprítomný pohyb, zväčšujúci už i tak rozmerný priestor a čas básní.
To podstatné v du Bouchetovej poézii sa odohráva v rozpätí danom uzlovými pojmami kameň – oheň – vzduch. Frekvencia týchto determinánt (v pôvodnom tvare) je vskutku nebývalá, ba občas z hľadiska čitateľa až únavná, ak do súčtu zarátame všetky deriváty blízkeho či vzdialenejšieho významového príbuzenstva a v celom registri slovných druhov. Napríklad kameň nadobúda tieto modifikácie: „… kamienky, štrkovisko, murivo, múr, stena, sadra, skaly, dlažba, stĺp, povala, dom, telo kameňa…“ Oheň sa sprítomňuje ako „plameň, páľava, plápol, ohnisko, popol, biely oheň, oheň skál, kliešte ohňa, ohnivý stĺp, žiara slnka, horúčava, v rozohnení smädom…“ v infinitívoch „spáliť, žiariť, zažíhať, blčať“ či v prívlastkových spojeniach „rozblčaný, horúci, rozžeravený, roztavený, rozhorúčený“. Vzduch cítiť ako „biely vzduch, vietor, zúfalstvo vetra, závetrie, vlákna vzduchu, chlad vzduchu, hlbinu vzduchu, stopy vetra, črepy vetra, van, dych, stredobod dychu, ostrie dychu, kožu vzduchu, vzdušnú stenu, hrsť vzduchu, vrch vzduchu, výdychy vzduchu, zvyšky vzduchu, vzduch dňa“, pričom vzduch býva najčastejšie a opakovane „oživený, horský,, odročený, vztýčený…“
Autorovo hľadačstvo predstavuje rozľahlú krajinu poézie, veľakrát mnohoznačnej. Málokedy ponúka jednoduché závery a zreteľné myšlienkové východiská či posolstvá. Skôr rôzne interpretácie, závislé od intelektuálnej pripravenosti čitateľa, jeho opakovaných a vytrvalých pokusov o aspoň čiastočné dešifrovanie obrazov, od jeho schopnosti naladiť sa na vlnovú dĺžku práve tohto typu náročnej a ezoterickej poézie. Viaceré du Bouchetove metafory či väčšie textové celky sú esteticky pôsobivé (upozorňuje na to i zostavovateľ a prekladateľ vo svojom fundovanom doslove) ako výraz zodpovednej a citlivej práce pri kultivácii básnického jazyka.
Tento oheň ako otvorená dlaň akiste poteší malú spoločnosť milovníkov poézie u nás. A pravdaže – rovnakú radosť môže mať z faktu, že Literárna nadácia Studňa po dlhé roky vyvíja úsilie pri sprostredkúvaní skutočných literárnych hodnôt.
Marián Hatala
