Rozmarné poviedky

Spisovateľ Ján Hrušovský sa po svojej osemdesiatke obzrel na roky dávno minulé, ktoré už nemajú veľa pamätníkov. V knihe Rozmarné poviedky privolal v mysli ľudí, čo mu boli kedysi priateľmi, či aspoň dobrými známymi, a pospomínal si na príhody, aké s nimi zažil alebo si od nich vypočul. Pretože si autor až do vysokého veku uchoval svoj tolerantný úsmev, spomína napospol na chvíle veselé, žartovné. A pretože si uchoval aj obdivuhodnú skromnosť, sám v nich stojí v pozadí. A pretože si, po tretie, uchoval lásku k životu a k ľuďom, píše úprimne. Svojou metódou a pútavým rozprávačským štýlom nevedomky veľa prezrádza o sebe a vedome dáva svojim dnešným čitateľom poznať, ako sa na Slovensku žilo pred národným oslobodením a po ňom, zhruba až do rokov druhej svetovej vojny.