Po smrti Alexandra Vialatta roku 1971 sa našlo v jeho pozostalosti množstvo spisov (publikované články, rukopisy). Tento materiál – o Kafkovi je zozbieraný z hľadania v rešeršiach.
Výber ovplyvnili dve Vialattove úvahy. V jednej sa pýta sám seba: „Kto bol vlastne
Kafka? Nechcel som ho spoznať celkom; želal som si, aby pre mňa ostal trochu záhadný. Načo o ňom hovoriť? Načo mu zvyšovať prestíž? Aby neostal známy len ako autor jediného diela? Diela, ktoré je zvláštne a geniálne?“
V rozhovore, ktorý roku 1964 Vialatte poskytol novinám Combat o Kafkovi a o spôsobe ako o ňom hovoriť, odpovedá: „Myslím si, že ani kúzelníkov priateľ ani svedok nesmie prezradiť, že hodinky boli v rukáve.
Vialatte nám ukázal cestu: z jeho rukopisov sme si zapamätali tie, ktoré zvláštnym spôsobom odhaľujú „tajomného kúzelníka, umelca, humoristu a filozofa, akým Kafka bol. Bol to autor jedinečného, zvláštneho a geniálneho diela.“
Rukopisy sú usporiadané podľa jednoduchého princípu. Najskôr sú všeobecné štúdie o Kafkovi, potom sme zaradili kritiky jednotlivých Kafkových kníh okrem Zámku, ktorý je začlenený za kapitolu Stretnutie s Kafkom. Ide o prvý Vialattov článok o Kafkovi uverejnený v Rýnskej revue a pravdepodobne je to prvý článok, ktorý francúzsky spisovateľ o tomto autorovi napísal. Vialatte v ňom po prvý raz formuluje svoje myšlienky, ktoré potom neprestáva rozvíjať.
Alexandre Vialatte sa s Kafkovým dielom stretol roku 1925 v Mainzi, kde pracoval
ako redaktor Rýnskej revue. Ku Kafkovmu dielu pristupoval bez prehnanej zdvorilosti v pravom zmysle slova. V dielach velikánov je niečo, čo si nás podmaní, čo nás obšťastní. Vialatte sa odovzdal Kafkovi akosi samozrejme a s láskou, so vznešenou galantnosťou, o akej hovorili minnesängri a provensálski básnici. „Kafka bol Boh a ja som sa stal jeho zvestovateľom.“ Prekladal jeho knihy jednu za druhou (korešpondencia
Vialatte-Paulhan poskytuje svedectvo o tomto veľkom dobrodružstve). Bol prvým Francúzom,
ktorý Kafku objavil a neustále ho čítal.
